We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hempelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.
"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.
...
It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths. | Už sme si zvykli na pôvaby života v londýnskej štvrti SE26: Kelly Brooková a Jason Statham bývali v byte nad zubárom. Ale v momente, keď sa podpätky Anousky Hempelovej dotkli popraskaného betónu vonkajšieho parkoviska, bolo iba veľmi ťažko nemyslieť na známe fotografie z časopisu Picture Post, zobrazujúce kráľovskú rodinu keď navštívila počas druhej svetovej vojny rodiny z vybombardovaných domácností. Jej poslaním v mojom skromnom kúštiku predmestia však je čosi viac ako vyjadrenie sústrasti. Hempelová - žena ktorá vymyslela butik hotel dávno predtým než sa ujal tento špeciálny pojem - prišla preto, aby mi poskytla informácie, pre ktoré, ako usudzujem z množstva článkov v časopisoch venovaných otázkam interiéru a dychtivých príspevkoch v online fórach typu Urob-Si-Sám, polovica vlastníkov nemovitostí v západnom svete upadá do zúflastva: ako zariadiť, aby obyčajná domácnosť získala výzor a charakter päťhviezdičkového hotelového apartmánu v cene 750,- libier. V tomto prípade podrobiť "hempelizácii" skromný prerobený byt, tvorený strednou úrovňou trojposchodového viktoriánskeho radového domu. "Môžete to dokázať," hovorí, prehliadajúc si jedným okom moju kuchyňu. "Každý to môže dokázať. Neexistuje jeden jediný dôvod prečo by nemal. Ale medzi miestnosťami musí byť vytvorená kontinuita. Musí to všetko mať spoločnú myšlienku." Hĺbavo sa zahľadí ponad požiarne schodisko. "A samozrejme budete musieť kúpiť ten vedľajší dom." To je snáď iba žart, domnievam sa. ... No, tu je potrebné sa na chvíľu zastaviť, aby sme zvážili podivnosť tohto podnetu. Hotelová izba je priestor bez pamäti. Nepáčilo by sa nám, keby sme videli nejaké veci pripomínajúce predošlých hostí, hlavne preto, že mnohí z nás chodia do hotelov preto, aby tam robili veci, ktoré by sme doma nerobili. Očakávame, že hotelová izba bude vyčistená tak dôkladne, ako bola práve z postele odtiahnutá mŕtvola. (V niektorých prípadoch sa tak zaiste aj stane.) Domáce prostredie ale obsahuje práve opačnú myšlienku: je to úložište pamäte. Životné príbehy jeho obyvateľov tu majú byť sprítomnené vo fotografiách nad kozubom, obrazoch na stenách, v knihách na policiach. Keby boli hotelové izby ľudia, boli by to usmievajúci sa pacienti po lobotómii alebo skutoční psychopati. |