Who cast that first fateful tomato that started the La Tomatina revolution? The reality is no one knows. Maybe it was an anti-Franco rebellion, or a carnival that got out of hand. According to the most popular version of the story, during the 1945 festival of Los Gigantes (a giant paper mâché puppet parade), locals were looking to stage a brawl to get some attention. They happened upon a vegetable cart nearby and started hurling ripe tomatoes. Innocent onlookers got involved until the scene escalated into a massive melee of flying fruit. The instigators had to repay the tomato vendors, but that didn't stop the recurrence of more tomato fights—and the birth of a new tradition.
Fearful of an unruly escalation, authorities enacted, relaxed, and then reinstated a series of bans in the 1950s. In 1951, locals who defied the law were imprisoned until public outcry called for their release. The most famous effrontery to the tomato bans happened in 1957 when proponents held a mock tomato funeral complete with a coffin and procession. After 1957, the local government decided to roll with the punches, set a few rules in place, and embraced the wacky tradition.
Though the tomatoes take center stage, a week of festivities lead up to the final showdown. It's a celebration of Buñol's patron saints, the Virgin Mary and St. Louis Bertrand, with street parades, music, and fireworks in joyous Spanish fashion. To build up your strength for the impending brawl, an epic paella is served on the eve of the battle, showcasing an iconic Valencian dish of rice, seafood, saffron, and olive oil.
Today, this unfettered festival has some measure of order. Organizers have gone so far as to cultivate a special variety of unpalatable tomatoes just for the annual event. Festivities kick off around 10 a.m. when participants race to grab a ham fixed atop a greasy pole. Onlookers hose the scramblers with water while singing and dancing in the streets. When the church bell strikes noon, trucks packed with tomatoes roll into town, while chants of "To-ma-te, to-ma-te!" reach a crescendo.
Then, with the firing of a water cannon, the main event begins. That's the green light for crushing and launching tomatoes in all-out attacks against fellow participants. Long distance tomato lobbers, point-blank assassins, and medium range hook shots. Whatever your technique, by the time it's over, you will look (and feel) quite different. Nearly an hour later, tomato-soaked bombers are left to play in a sea of squishy street salsa with little left resembling a tomato to be found. A second cannon shot signals the end of the battle. | Kto prvý hodil tú osudnú paradajku, ktorá odštartovala revolúciu s názvom La Tomatina? Faktom je, že to nikto nevie. Možno to bola vzbura proti generálovi Francovi alebo iba veselica, ktorá sa vymkla spod kontroly. Najpopulárnejšia verzia znie, že počas festivalu Los Gigantes v roku 1945 (festival sprievodu obrovských lepenkových figurín) sa domáci chystali zorganizovať veľkú bitku na pritiahnutie pozornosti. Do rany im padol fúrik so zeleninou a začali z neho hádzať zrelé paradajky. Náhodní pozorovatelia sa do tejto prestrelky zapojili, čo vyvrcholilo v obrovskú melu plnú lietajúceho ovocia. Tí, čo to odštartovali, museli paradajkárom škodu nahradiť, to však ani náhodou neznamenalo koniec paradajkových prestreliek – naopak, znamenalo to začiatok novej tradície. Úrady si boli vedomé, že situácia sa môže jednoducho pretaviť do nekontrolovateľnej podoby, a tak sa v 50-tych rokoch minulého storočia najprv snažili uzniesť, potom zmierniť a nakoniec znovu zaviesť sériu zákazov. V roku 1951 boli miestni odporcovia týchto pravidiel uväznení, až pokým nespokojná verejnosť nezačala žiadať ich prepustenie. Najväčšie porušenie zákazov, ktoré boli uvalené na paradajkové radovánky, nastalo v roku 1957, kedy priaznivci tejto tradície zorganizovali fingovaný paradajkový pohreb so všetkými náležitosťami, kde nechýbala truhla či pohrebný sprievod. Po roku 1957 sa miestne úrady rozhodli naďalej nevzpínať sa tejto za vlasy pritiahnutej tradícii, ustanovili niekoľko pravidiel a nevšedná tradícia bola oficiálne odobrená. I keď paradajky hrajú prím, týždňu plnému osláv predchádza veľké finále. Sú to oslavy svätých patrónov dediny Buñol - Panny Márie a sv. Bertranda - a nie je tu ani núdza o pouličné sprievody, hudbu a ohňostroje v typickom španielskom štýle plnom zábavy. Večer pred nastávajúcim bojom sa podáva paella, tradičný regionálny pokrm (v tomto prípade epického objemu) a zároveň ikonická pochúťka z Valencie, ktorá sa pripravuje z ryže, morských plodov, šafranu a olivového oleja. Dnes má tento chaotický festival aj aký-taký formát. Organizátori zašli až tak ďaleko, že dopestovali odrodu nie príliš chutných paradajok špeciálne pre túto udalosť. Oslavy sa začínajú okolo 10 hod. ráno, keď sa súťažiaci pokúsia zvesiť šunku visiacu na konci mastnej tyče. V rámci bežných radovánok plných spevu a tanca sa diváci popritom snažia lezcov zraziť dole prúdom vody z hadice. Keď kostolné hodiny odbijú poludnie, do mesta začnú vchádzať nákladiaky plné rajčín za zborového crescenda „To-ma-te, to-ma-te“! Výstrel z vodného dela ohlási začiatok hlavnej udalosti. To znamená, že všetci majú zelenú pustiť sa do madžgania a hádzania paradajok a nešetriť ďalších účastníkov. Nájdete tu strelcov rôzneho kalibru - či už sú to paradajkový diaľkari, chladnokrvní zabijaci vynikajúci v paľbe zblízka či vrhači na strednú vzdialenosť. Akákoľvek je vaša technika hodu, na konci tejto parády budete úplne inak vyzerať (či sa cítiť). Necelú hodinu po štarte sa uparadajkovaní bombardéri budú máčať v mori rozmadžganej pouličnej paradajkovej omáčky, kde ťažko nájdete paradajku, ktorá by prežila v svojej plnej podobe. Druhý výstrel z dela ohlási koniec tejto šarvátky. |