Over the course of many years, without making any great fuss about it, the authorities in New York disabled most of the control buttons that once operated pedestrian-crossing lights in the city. Computerised timers, they had decided, almost always worked better. By 2004, fewer than 750 of 3,250 such buttons remained functional. The city government did not, however, take the disabled buttons away—beckoning countless fingers to futile pressing.
Initially, the buttons survived because of the cost of removing them. But it turned out that even inoperative buttons serve a purpose. Pedestrians who press a button are less likely to cross before the green man appears, says Tal Oron-Gilad of Ben-Gurion University of the Negev, in Israel. Having studied behaviour at crossings, she notes that people more readily obey a system which purports to heed their input.
Inoperative buttons produce placebo effects of this sort because people like an impression of control over systems they are using, says Eytan Adar, an expert on human-computer interaction at the University of Michigan, Ann Arbor. Dr Adar notes that his students commonly design software with a clickable “save” button that has no role other than to reassure those users who are unaware that their keystrokes are saved automatically anyway. Think of it, he says, as a touch of benevolent deception to counter the inherent coldness of the machine world.
That is one view. But, at road crossings at least, placebo buttons may also have a darker side. Ralf Risser, head of FACTUM, a Viennese institute that studies psychological factors in traffic systems, reckons that pedestrians’ awareness of their existence, and consequent resentment at the deception, now outweighs the benefits. | V priebehu mnohých rokov, a bez toho aby z toho urobili veľký rozruch, úrady v New Yorku deaktivovali väčšinu z ovládacích tlačidiel, ktorými sa kedysi ovládali v meste svetlá na prechodoch pre chodcov. Došli k záveru, že počítačom riadené časovače takmer vždy fungujú lepšie. Do roku 2004 zostalo funkčných menej ako 750 z 3250 tlačidiel tohto typu. Mestská správa však znefunkčnené tlačidlá neodstránila – nabádajúc následkom toho nespočetné prsty k ich zbytočnému stláčaniu. Spočiatku tlačidlá prežili z dôvodu nákladov na ich odstránenie. Ukázalo sa však, že aj nefunkčné tlačidlá slúžia určitému účelu. Chodci, ktorí stlačia tlačidlo, pravdepodobne neprejdú cez prechod skôr, než sa objaví zelený panáčik, hovorí Tal Oron-Gilad z izraelskej Ben-Guironovej univerzity v Negeve. Poznamenáva, že ľudia ochotnejšie dodržiavajú systém, ktorý očividne slúži na to, aby reagoval na ich vstupy, podľa štúdie správania sa chodcov na prechodoch. Nefunkčné tlačidlá vytvárajú takéto placebo efekty, pretože ľudia majú radi pocit kontroly nad systémami, ktoré používajú, hovorí Eytan Adar, odborník na interakcie medzi ľuďmi a počítačmi z Michiganskej univerzity v Ann Arbor. Dr Adar poznamenáva, že jeho študenti bežne navrhujú softvéry s klikacím tlačidlom „uložiť“, ktoré nemá žiadnu inú rolu, než upokojiť tých používateľov, ktorí si neuvedomujú, že stlačenia klávesov sa ukladajú automaticky. Predstavte si to, hovorí, ako prejav benevolentného klamu, ktorý je namierený proti prirodzenému chladu sveta strojov. Takýto je jeden názor. Ale najmä na cestných križovatkách môžu mať placebo tlačidlá aj svoju temnú stránku. Ralf Risser, predseda viedenského inštitútu FACTUM, ktorý študuje psychologické faktory v dopravných systémoch, si myslí, že povedomie chodcov o ich existencii a následný odpor voči tomuto klamu prevažuje v súčasnosti nad ich výhodami |